8. 7. 2019: XV. Svetový kongres Rusínov

  • • Časť delegácie Rusínov pri pamätníku obetiam prvej a druhej svetovej vojny v Kamienke

    • Časť delegácie Rusínov pri pamätníku obetiam prvej a druhej svetovej vojny v Kamienke

V dňoch 4. – 7. júla 2019 prebiehal XV. Svetový kongres Rusínov v mojom rodnom kraji. Oficiálne podujatia boli organizované v hoteli SOREA v Novoľubovňanských kúpeľoch, kultúrno-spoločenská časť svetového kongresu sa konali v Kamienke, po našom – v Kamjunci. Na svetový kongres prišlo okolo 200 účastníkov so štatútom delegátov alebo hostí z 11 krajín. Nás pozvali ako hostí, za čo som nesmierne vďačný organizátorom kongresu, v prvom rade Ing. Martinovi Karašovi, predsedovi Rusínskej obrody na Slovensku. Vďaka uvedenému pozvaniu  bolo nám dožičené prežiť nádherné dni medzi Rusínmi, ktorí sú nám ako ľudia v etnokultúrnom kontexte najbližší. Hneď pri vchode do hotela nás ľudsky privítal veľmi obetavý a nezištný Rusín M. Krajkovič, a tak od prvých okamihov sme sa cítili ako doma.  Krásne pocity a dojmy sa umocnili ešte aj tým, že štvordňové podujatia prebiehali v našom kraji a rodný môj kraj je vždy srdcu najdrahší. Martinovi a všetkým, ktorí vynaložili  do prípravy a celej organizácie Svetového kongresu Rusínov veľké úsilie mocne premocne ďakujem a zaslúžia si  úctu.

Náš rusínsky národ je osobitným fenoménom medzi ostatnými európskymi etnickými kolektívmi, osobitne to platí o jeho postavení práve medzi Slovanmi. Veď ešte relatívne nedávno o ňom nevedeli ani oficiálni predstavitelia najväčšieho slovanského národa  Rusi, ktorí vo vedeckých štúdiách hovorili a niektorí ešte stále opakujú tézu o troch východoslovanských národoch. Nás Karpatorusov dlho neevidovali. O to je príjemnejšie konštatovať, že práve u nich sa našej kultúre, dejinám a jazyku venujú už aj odborníci z Ruska. Jeden z nich Andrej Fatula priniesol vlastnú knihu Русиния. Подкарпатская Русь. Закарпатье (Москва: Фонд «Русский мир», 2019, с. 256) a som nesmierne potešený, že ju mám priamo od autora. Kniha bola v sobotu 6. júla prezentovaná na FF  v Prešove v Ruskom centre. Podobné publikácie nám výrazne pomáhajú pri vlastnom sebauvedomovaní a pri našom napredovaní. Svetový kongres to v plnej miere potvrdil a srdiečko sa zohrievalo, keď vystupovali jednotliví delegáti z viacerých krajín a uvádzali nielen faktografiu zo svojho národného života, no takisto prinášali viaceré návrhy, ako posilniť naše rusínske národné sebavedomie. Tieto  národnobuditeľské aktivity sú mimoriadne žiadané, lebo Rusíni dodnes majú svojich nežičlivcov, najsmutnejšie je, že sú v nám najbližšom ukrajinskom národe. Nedá mi nespomenúť môj rozhovor so skupinou  Ukrajincov vo Ľvove. Po veľmi priateľských debatách pokračoval náš dialóg:

– А як живут вaши Русини?

Таких нема, це видумка в Карпатах!!!

Но я тоже Русин!

Na tom sa náš pôvodne priateľsky rozhovor skončil. Bol som veľmi zaskočený, ako dotyční bratia Ukrajinci zmenil svoj postoj ku mne po tom, keď som sa predstavil ako Rusín. Je známe, že podobná atmosféra vo vzťahu k Rusínom vládne na súčasnej Ukrajine, o čom som sa neraz presvedčil pri priamej komunikácii s ľuďmi zo Zakarpaťa, ktorí potvrdili odmietavý postoj k ním ako Rusínom zo strany oficiálnej moci. V tomto zmysle na XV. svetovom kongrese zazneli viaceré  návrhy na zlepšenie postavenia Rusínov na Ukrajine. Hádam najviac sa diskutovalo o návrhu redaktora našich novín Rusín P. Medviďa. Ako každý problém určite aj ten sa bude postupne riešiť v prospech dobrej veci.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť širší kontext  národnostnej tematiky. V našich dňoch bola uverejnená výzva veľkej skupiny svetových vedcov o tom, že v dôsledku nezdravého konzumného spôsobu života súčasnej civilizácie je bezprostredne  ohrozených okolo jedného milióna živočíchov. Vedú sa o tom verejné diskusie na najvyššej úrovni, čo je veľmi dôležité a potrebné. No v našich časoch vyšla v Anglicku kniha pod názvom Smrť kultúry, v ktorej anglickí vedci uvádzajú, že na našej zemi žije niečo vyššie 7 tisíc etnických kolektívov, no viaceré z nich zanikajú. Autori naliehavo zdôrazňujú: Ak bude takým tempom pokračovať zánik jednotlivých etník,  tak v dohľadnej dobe zostane na Zemi iba okolo 200 národov – a to je smrť kultúry! Pritom naliehavosť tejto výzvy a zdôrazňovanie tohto stavu mocní tohto sveta si veľmi nevšímajú. Už dávno v múdrych knihách bolo povedané: Národy sú kvety Zeme a čím je tých kvetov viac, tým je naša Zem krajšia! Aj túto hlbokú pravdu treba mať na zreteli pri rozvoji a napredovaní každého národa. V už spomínanej knihe A. Fatulu sa píše, že v súčasnosti žije vo svete okolo1,5 milióna Rusínov. No niektorí nás neuznávajú! O to viac sa žiada, aby my Rusíni sme za svoju etnickú osobitosť a neopakovateľnosť vyvíjali značné úsilie. Otec František Krajňak, kamienski kňaz, zdôraznil, že je potrebné udržiavať a rozvíjať rusínsky jazyk v rodinách, v školách a takisto v našich duchovných stánkoch – cerkvach. Ako je známe, on sám preložil do rusínskeho jazyka evanjeliá. Jazyk je absolútnym základom národnej identity  každého etnického spoločenstva. A cez ten jedinečný komunikačný nástroj jeho nositelia dokážu prezentovať tú najhlbšiu studnicu svojej etnokultúry. Podobné podujatia vytvárajú okrem odbornej najmä hlboko ľudskú atmosféru. Bolo možné sa porozprávať s Rusínmi z ostatných krajín, so známymi a blízkymi ľuďmi z našich krajov a najviac sa môj učiteľský duch zohrieval, keď mňa oslovili moji bývalí študenti. Jeden z nich bol sprievodcom početnej skupiny detí z Bieloruska, ktoré si tu užívali pestrý profil našej domoviny – hory, lesy, doliny, lúky, všetko pokryté živou zeleňou. Bielorusko podobný raz krajiny nemá, tam je všetko sama rovina. Ľudia sú však z nášho spoločného rodu – ako Velikorusy, Malorusy, Bielorusy a my – Karpatorusy.

Spomínanú ľudskú a súčasne slovanskú družnosť potvrdil  prekrásny koncert na amfiteátri Dubné v Kamienke, kde vystúpili viaceré rusínske súbory. Dokonca aj Zamiškovci z goralskej dediny Kolačkov sa hlásili k Rusínom, alebo polorusínom: Moja žena je Jakubianka, tak som polorusín. Ešte v prvý deň kongresu hromovo ťahali chlopi z Jakubian. Oni asi majú baby z Kolačkova.  Kamiensky Barvínok potešil piesňami, ktoré si pamätáme z detstva. A najkrajšie spievala jedna divočka, ktorá dirigovala aj ocka Martina. Veľký ohlas zanechali baby z orjabinskoj Poľany. Ešte aj moderátor mal roztrasený hlas od ich fantastických spevov. Mňa okrem toho hlboko dojali slová Hanky Derevjanikovej: Mate tu moc hostiv, no hosti vam odyjdut, ale sušide ostanut! Veru, na čo všetko krásne a nezabudnuteľné by sa dalo spomínať ohľadom našich sušidiv z Orjabinoj! Kniha by sa dala o tom napísať! Je známe, že Rusínov už máme aj v Bratislave. Bratislavskí Ruténi spievali, tancovali, ba aj podskakovali po schodoch kamienskej reštaurácie Drotár-Drytar, kde nás nakŕmili, ba až prekŕmili!  V celom tom súbore bolo cítiť silný duchovný rukopis Petra Štefaňáka. Obdiv a úctu si zaslúžia mladí Makovičane zo Svidníka. Dať dohromady takú početnú skupinu mládeže, vytvoriť z nich spevácko-hudobno-tanečný kolektív, je v súčasnosti ohromný výkon. Tí mladí Makovičane spievali aj počas sprievodu po Kamienke, my sme sa pridali, ale nebolo nás počuť. Hlas M. Železnej letel z  amfiteátra ponad naše polia, lesy a poľany a určite zaletel aj do Poľska. Keď ona spievala, tak Zamiškovci, ba aj ostatní chlapi, sa až červenali. Aj tí starší. Vyslovila krásne a múdre slová o slovanskom svete, ktorý je nám drahý a musíme ho udržiavať pri zdravom živote: Od Prahy po Vladivostok, od Baltského mora po Stredozemné. Všimol som si, že vzácny hosť koncertu Béla Bugár sa pokúšal tiež spievať, ba sľúbil, že najbližšie keď k nám príde, tak bude besiduvati po rusínsky. Po maďarsky už vie dobre. Určite nejaký kurz rusínčiny mu dá zadarmo ďalší hosť svetového kongresu Peter Krajňák. A z toho všetkého mal určite veľkú a zaslúženú  radosť starosta Kamienky Juraj Jedinák, ktorý okrem iného dokáže pripraviť vynikajúcu čokoládu. Ešte teraz mi tečú slinky. Možno náš starosta vytvorí projekt na cyklotrasu, ktorá povedie nielen Na Šťavu a do Ružbách, ale aj zo Spiša až do Šariša. Zato už získa titul primátora! A po tej cyklotrase sa budeme prechádzať s celoživotným kamarátom Mikolajom Konevalom, rusínskym poetom, historikom, etnografom a veľkým kamjunským patriotom. Už teraz som si istý, že všetko poriešime, ako to robíme od detských rokov. Prídeme do Kamjunky na tú cyklotrasu na bicykloch a bude nám závidieť aj Peťo Sagan. Veď taký prenádherný kraj každému zohreje telo a ducha a vtedy  budeme špivati našu kamjunsku hymnu:

 

Daj že, Bože, dobryj čas,      Ruska zemľa veľka je,     Rusine špivajut rad,

Nam Rusinam, zas a zas,     Dobryj narod v nij žyje,  Až na Ľubovňanskyj hrad,

V každu dennu hodinu,        Vitame v nij každoho,    Čuti jak Martin hraje,

Žehnaj rusku rodinu.            Zo serdca veseloho.        A divka mu  špivaje.

 

A ked špivat Barvinok,          Cilyj rusiňskyj kongres,         A SOREA kupeľna,

„Jo napot vam, kivanok“,     To byv jeden krasnyj ples,   Pri traviňu pomohla,

Vinčyje Bugar Béla,               Moc toho ša rišylo,               Železita vodička,

Nalada je vesela.                   Išči veci ša žilo.                     Osvižyla nam lička.

 

 

Naš starosta Jedinak,         Šlubiv nam cyklotrasu,      Dobryj čas nam, Bože, daj,

To je kamjunskyj fešak,     Zo Spišu do Šarišu,             Bo kamarat Mikolaj,

Ma moc rad čokoladu,      Pozveme ho na ňu rad,     Furt ša modlit za naš švit,

A furt dobru naladu.         Až na naš Šarišskyj hrad.   Daj mu, Bože, mnoho lit.

prof. PhDr. Jozef SIPKO, PhD.

Script logo