15. 6. 2021: Выставка Дубаёвых – Анна і єй дїти

(Саґа єдной русиньской родины – про лїпше порізумлїня менталности і духа Русинів на Словакії)

Abstrakt:

V článku je predstavená nová výstava Dubayovci, Anna a jej deti v SNM-Múzeu rusínskej kultúry v Prešove, ktorá bola otvorená 4. 6. a potrvá do 4. 10. 2021. Autorka ju chápe ako prelomovú v histórii múzea, pretože vychádza z jej vlastného výskumu, a to ústnej histórie (oral history) rodiny Dubayovcov prostredníctvom rozhovorov s vnukmi a vnučkami Anny Dubayovej, siedmimi respondentmi, ktorí si svoju energickú babičku ešte pamätajú a veľmi radi na ňu spomínajú. Okrem babičky spomínali aj na svojich vlastných rodičov, niektorých zo siedmich detí Anny a Dezidera Dubayových. Z týchto rozhovorov vznikol scenár výstavy – o všetkých siedmich deťoch Anny, nielen o najznámejšom Orestovi. Srdečne Vás na našu výstavu pozývame.

Poďakovanie na úvod

Z celého srdca sa chcem poďakovať vnukom a vnučkám pani Anny a Dezidera Dubayových za rozhovory, ktoré sme spolu viedli v dlhších intervaloch vyše roka a pol - od septembra 2019 do augusta 2020 a potom po dlhšej pauze začiatkom roka 2021 a tiež pár týždňov pred samotnou výstavou. Rozhovory prebiehali jednak v dome po otcovi Orestovi a mame Hane Dubayových v Bratislave u Oresta mladšieho a Ruth Dubayových na ulici Mudroňovej 49, kde sme strávili niekoľko hodín vo vzájomnom rozhovore s akademickým maliarom Orestom Dubayom mladším a pani PhDr. Martou Dubayovou, manželkou Ing. architekta Juraja Dubaya, staršieho syna Oresta a Hany Dubayových. Jednak viaceré stretnutia s prešovskými a košickými vnukmi Anny a Dezidera Dubayových prebehli v priebehu rokov 2019 až 2021 v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove na Masarykovej ulici, č. 20, za ktoré sa chcem v prvom rade poďakovať pani docentke Tatiane Búgelovej, docentke psychológie na Filozofickej fakulte PU v Prešove, dcére Ladislava Dubaya, MUDr. Pavlovi Dubayovi, synovi Ladislava, škoda, že už medzi nás nemohla prísť ich najstaršia sestra Mária (Maruška, Máša), ktorá zomrela v roku 2004, a Mgr. Igorovi Kalinovskému, synovi Anny Dubayovej-Kalinovskej-Končekovej a docentke Ľube Končekovej, emeritnej docentke psychológie na Fakulte prírodných a sociálnych vied PU v Prešove, dcére Anny Končekovej. Tá nám do múzea priniesla cenné predmety po Pavlovi a svojej mame niekoľko týždňov pred výstavou.

Nesmierna vďaka patrí taktiež MUDr. Anne Novotnej, po rozvode opäť Dubayovej, dcére Michala Dubaya z Prahy, za opakované návštevy v našom múzeu a hoc pri rozhovore 15. 7. 2020 mi v múzeu porozprávala mnohé o svojej babke Anne a svojich rodičoch Michalovi a Ester,  potom mi pri telepatickom, vôbec neplánovanom a nedohodnutom stretnutí dňa 25. 8. 2020 na Hlavnom prešovskom cintoríne ukázala krásnu rodinnú hrobku Dubayových, kde som si mohla odfotiť aj náhrobné tabule Anny, Michala a Ester Dubayových a ostatných príbuzných rodu Dubayových. Bolo to naozaj zvláštne stretnutie. Vybrala som sa na prešovský cintorín hľadať hrobku Dubayových, zmätená som stála a hľadala ju, keď mi odrazu zavolala Anna z Prahy, že je pred Prešovom, či mám čas sa s ňou stretnúť. Že najprv pôjde na cintorín, lebo tam práve jeden reštaurátor opravuje ich rodinnú hrobku a potom, že príde za mnou do múzea. A ja som vtedy stála niekoľko sto metrov od ich rodinnej hrobky. Tak mi Anna popísala, ako vyzerá ich hrobka – a ja som ju našla a počkala na ňu. A potom sme sa stretli aj v múzeu. Počas predchádzajúcich návštev nám stále niečo do múzea priniesla, pri prvej  návšteve to bola vyše tridsiatka obrazov jej otca, Michala Dubaya, potom priniesla sadrový odliatok reliéfu podobizne Michala Dubaya, ktorého autorom je prešovský akademický maliar, Štefan Hapák, potom, čakajúc druhý rok  na otvorenie výstavy, si viaceré predmety od nás zobrala a plánovala nám ich priniesť tesne pred tým, než určíme presný a reálny dátum výstavy. My sme ho stanovili koncom marca, keď sa prestavba pravej strany prízemia blížila ku koncu, na 4. júna 2021, no Anna kvôli koxatróze bola operovaná a na otvorenie výstavy, aj vyhlásenie Výstavnej siene Michala Dubaya nemohla do Prešova prísť. Tak sme stanovili odhalenie reliéfu Michala Dubaya v čase derniéry výstavy, t.j. 4. 10. 2021, v deň úmrtia Michala Dubaya.

Výstava Dubayovci, Anna a jej deti je v našom múzeu postavená na rozhovoroch, ktoré som viedla v priebehu roka a pol s aktívnymi členmi Dubayovskej rodiny, v ktorých mi vyrozprávali históriu svojej rodiny, počnúc životom babky a dedka Anny a Dezidera Dubayových a pokračujúc rozprávaním o živote a diele ich rodičov, siedmich detí Anny a Dezidera. Zo zapísaných spomienok vnukov Anny a Dezidera Dubayových hlavne na svoju babičku, ale aj na svojich vlastných rodičov (o dedkovi Deziderovi toho vedeli málo, lebo od odchodu do USA sa rodine v podstate vzdialil, hoc životná úroveň rodiny stúpla vďaka peniazom, ktoré im posielal z USA) som napísala scenár výstavy, na základe ktorého sme s kurátorkou Danielou Kapraľovou postavili výstavu o Anne Dubayovej a jej siedmich deťoch  - v šiestich zrekonštruovaných miestnostiach na pravej strane prízemia výstavného traktu múzea, pričom daná rekonštrukcia dáva nádej, že z bývalých kasární je predsa len možné vytvoriť moderné múzeum s geniom locci starej budovy z roku 1895.

Ako je teda koncipovaná výstava Dubayovci, Anna a jej deti v SNM-MRK v Prešove?

1. Prvá miestnosť: rodinný erb Dubayovcov, vraj od kráľa Jagelonského z roku 1444, ktorý ho daroval svojmu mocnému záchrancovi, ktorý mal vytrhnúť zo zeme dub, aby ním odohnal Turkov od kráľa, a tak dostal meno Dubay. Rodostrom rodiny Dubayovcov v troch generáciách od Oresta Dubaya mladšieho, portréty rodičov od Oresta Dubaya, st., sedem detí Anny a Dezidera Dubayových – na fotografiách, s matkou, dobové aj súčasné fotografie z Prešova, staré fotografie obce Veľká Poľana a fotografie z likvidácie tej istej obce. Text o vysťahovalectve Rusínov na konci 19. a začiatku 20. storočia.
2. Druhá a tretia miestnosť patrí Michalovi Dubayovi, najstaršiemu synovi Anny a Dezidera, jeho životu a výtvarnej tvorbe.
3. Štvrtá miestnosť patrí ďalším deťom Anny Dubayovej, a to Deziderovi, Marte, Pavlovi a jeho rodine, Ani a jej rodine.
4. Piata miestnosť patrí  profesorovi Ladislavovi Dubayovi, jeho životu, zásluhám, čestným uznaniam, vyznamenaniam a osobným predmetom.
5. Šiesta miestnosť je venovaná životu a tvorbe akademického maliara, profesora Oresta Dubaya, národného umelca ČSSR, významného grafika Slovenskej republiky a tvorbe jeho dvoch synov, staršieho Juraja, architekta, mladšieho Oresta, akademického maliara, a jeho manželky Ruth Dubayovej.

Výstava DUBAYOVCI v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove bola plánovaná spočiatku na 5. 12. 2019, a to pri príležitosti 100. výročia narodenia Oresta Dubaya, potom 4.6. 2020. Pri príležitosti 110. výročia narodenia Michala Dubaya. No stále nebolo kde. V SNM-MRK v Prešove sme do konca marca 2021 mali prístupné len prvé poschodie vo výstavnom trakte múzea. A tam na väčšie dočasné výstavy nebolo miesta. Na základe finančnej dotácie z vedenia SNM sme mohli zrekonštruovať pravú stranu prízemia vo výstavnom krídle múzea a 4. 6. 2021 (v deň 111. narodenín Michala Dubaya, ktorému sme venovali našu výstavnú sieň) sme otvorili našu najväčšiu výstavu v dejinách múzea, ktoré existuje od roku 2007.

Postupne, spoznávajúc osudy celej rodiny Dubayových a zapisujúc spomínanie vnukov babky Anny, som sa rozhodla usporiadať výstavu o celej rodine – z pohľadu zakladateľky rodu – Anny Dubayovej, manželky gréckokatolíckeho kňaza Dezidera, ktorý bol nútený kvôli zlej finančnej situácii svojej rodiny odísť v roku 1920 s rusínskymi vysťahovalcami do USA, do Pittsburgu, aby sa odtiaľ vrátil až po 16 rokoch v roku 1936. S manželkou Annou počali sedem detí v rozpätí rokov 1910 - 1919, pričom Dezider v roku 1913 úplne osirel.  Manželke Anne posielal z USA peniaze na zveľadenie ich majetku. Na kúpu polí či lesov vo Veľkej Poľane v okrese Snina, novozniknutom Československu. Veľká Poľana dnes už neexistuje. Bola zlikvidovaná kvôli vodnej nádrži na pitnú vodu, Starina.

Manželka Anna však manželom posielané peniaze neminula na lesy a polia, ale na zaplatenie stredoškolského a vysokoškolského štúdia všetkým siedmim deťom. Šesť detí zo siedmich navštevovalo Štátne reálne ruské (rozumej rusínske) gymnázium v Mukačeve, Ladislav v Prešove. Anna už na začiatku 20. storočia pochopila, že jej deťom sa podarí vymaniť z chudoby len dobrým vzdelaním. A tak päť zo siedmich detí študovalo v 20. a v 30. rokoch 20. storočia na Karlovej univerzite v Prahe, predposledná dcéra Aňa na Univerzite Komenského v Bratislave a najmladší syn Orest na Slovenskej vysokej škole technickej, odbor kreslenie a maľba. Kvôli svojmu štúdiu museli cestovať najprv od slovensko-poľských hraníc z Veľkej Poľany v okrese Snina či Vyšného Mirošova od Svidníka na reálne rusínske gymnázium do Mukačeva a následne takmer cez celú Československú republiku – z Prešova do Prahy alebo do Bratislavy.

Práve táto osvietenosť a modernosť Anny Dubayovej vo mne podnietila myšlienku zorganizovať v našom múzeu výstavu o celej rodine Dubayovcov, nielen o jej dvoch najznámejších synoch, výstavu o húževnatosti a vynaliezavosti Anny Dubayovej a jej siedmich detí. Na všetkých sedem detí mohla Anna byť právom hrdá, a tak sme nemohli urobiť výstavu iba dvom jej synom, ale chceli sme predstaviť život jej rodiny na pozadí turbulentných spoločenských udalostí pred II. svetovou vojnou i po nej na severovýchode Slovenska.

Pohnuté osudy – jednej rusínskej rodiny, rodiny DUBAYOVCOV, založenej Annou a Deziderom Dubayovými v roku 1909 ich sobášom vo vyšnemirošovskom[1] gréckokatolíckom chráme nás podnietili k tomu, aby sme im vzdali hold výstavou.

Prvá miestnosť: zakladatelia rodiny Dubayovcov, Anna a Dezider. Rodostrom rodiny Dubayových v troch generáciách – Vysťahovalectvo Rusínov do Ameriky (najmä do USA) – fotodokumentácia likvidácie Veľkej Poľany kvôli vodnej nádrži na pitnú vodu Starina

Na najväčšej stene miestnosti sú predstavené tri generácie rodiny Dubayovcov v rodostrome, ktorý pre rodinu, ale aj pre výstavu vytvoril Orest Dubay, mladší z Bratislavy.

Rodinu Dubayových a svoj život s Deziderom predstavuje verejnosti ANNA DUBAYOVÁ, rodená Kaliňáková, hlasom našej kolegyne Jany Truščinskej z reproduktorov v každej výstavnej miestnosti, aj na chodbe na prízemí.

Anna sprevádza svoje deti na výstave aj na fotografiách v každej miestnosti – tak, ako starla, spolu s vlastným kresbami a jej bonmotmi, ktoré nám prezradili taktiež jej žijúci vnuci. Od nich sme si požičali aj fotografie celej rodiny a pre potreby výstavy

sme ich zväčšili.

Anna hovorí o svojich siedmich deťoch: Michalovi, Deziderovi, Marte, Pavlovi, Ladislavovi, Anne a Orestovi:

„Narodila som sa vo Vyšnom Mirošove neďaleko Svidníka – dňa 21. septembra roku 1890 do učiteľskej rodiny. Môj otec Michal, bol riaditeľom Ľudovej školy vo Vyšnom Mirošove, mama Antónia sa starala o rodinu. Mala som dobrých a spravodlivých rodičov, pričom som sa v mladosti ani nenazdala, akí  mi budú v mojom budúcom živote nápomocní.

Ako 16-ročná som sa zasnúbila so svojím budúcim manželom Deziderom. Spoznali sme sa v Prešove, kde som chodila na meštianku a on na gréckokatolícky duchovný seminár. Zosobášili sme sa pred jeho vysviackou za gréckokatolíckeho farára v roku 1909. Mala som vtedy 18 rokov. Nasledovala som ho do farností v rusínskych obciach. Najprv do Hačavy pri Rožňave a neskôr do Veľkej Poľany,v hornouhorských Beskydoch. Po vzniku Československa v roku 1918 sa Veľká Poľana ocitla na pomedzí Československa a Poľska v okrese Snina. Od svojich 19 do 29 rokov som môjmu Deziderovi porodila sedem detí. Ich výchova a láskavá starostlivosť o ne sa stali mojím celoživotným naplnením a poslaním. A oni mi to náležite vracali. Stali sa potom vo svojej dospelosti mojou pýchou, radosťou – a v mojom zrelom veku, najmä veľkou oporou.

Dezider bol odo mňa o štyri roky starší, narodil sa ako jedno z dvojčiat 14. 4. 1886 v rusínskej obci Jarabina pri Starej Ľubovni. V tomto zamagurskom meste bol neskôr môj svokor, Peter Dubay, starostom a notárom. Svokor mal 44 rokov, keď sa im Dezider narodil, svokra Emília, ktorá bola jeho druhou manželkou, bola od svojho manžela o 10 rokov mladšia, bola vychýrená krásavica a Dezider sa jej narodil, keď mala 34 rokov. Zomrela 49-ročná, keď mal Dezider len 15 rokov a ja som ju nestihla spoznať. Svokra som poznala tiež veľmi krátko, pretože skoro po našej svadbe ako 71-ročný zomrel v roku 1913. Ani on si nestihol užiť našich sedem detí.

Môj otec, Michal Kalinyák (Kaliňák) z Vyšného Mirošova pri Svidníku, bol veľmi energický muž a do vysokého veku (dožil sa 80 rokov) mi pomáhal s výchovou detí spolu s mojou mamou Antóniou. Darmo, učiteľ sa v ňom nezaprel a jeho učiteľské sklony ovplyvnili mnohých našich potomkov. Aj keď vyštudovali rôzne odbory, nakoniec väčšina z nich skončila ako učitelia.

Po svadbe vo Vyšnom Mirošove sme hneď odišli do Hačavy, kde bol Dezider pridelený na svoju prvú božiu službu. Tam, ďaleko od domova, sa nám narodili dve najstaršie deti. Najstarší Michal, ktorému sme dali meno po mojom otcovi, sa narodil 4. júna 1910 a druhý Dezider, s menom po manželovi, čoskoro po ňom, a to 5. septembra 1911. Svoju prvú dcéru Martu, ktorá ma aj dochovala v prešovskom byte, ako svoje tretie dieťa v poradí som porodila 4. februára 1913 u svojich rodičov vo Vyšnom Mirošove, ostatné deti, teda Pavel (9. 11. 1914), Ladislav (31. 3. 1916), Anna (11. 2. 1918) a Orest (15. 8. 1919) sa narodili na fare vo Veľkej Poľane, odkiaľ rok po narodení nášho najmladšieho syna Oresta odišiel Dezider, môj manžel, do severnej Ameriky, do Pittsburgu s rusínskymi vysťahovalcami ako gréckokatolícky duchovný, Za americké peniaze som v roku 1923 kúpila dom v Prešove, na ulici Jarkovej  18, aby som bola bližšie k deťom, ktorí sa rozpŕchli po svete.“

Anna nikdy nepracovala, celý život sa starala o svojich sedem detí a potom čiastočne aj o ich deti, svojich vnukov a vnučky, a tak jej dôchodok bol veľmi nízky, preto jej peňažnými darmi pomáhali hlavne synovia. Dávali jej peniaze pod tkaný obrus na kuchynskom stole, ako spomínali Annini vnuci a vnučky.

Dezider sa z USA vrátil v roku 1936, po 16 rokoch, no nemohol zotrvať s rodinou v Prešove. Biskup Pavel Peter Gojdič ho poslal slúžiť ako GK kňaza do rôznych obcí východného Slovenska. Najprv slúžil v Šarišskom Čiernom, potom v Dubovej (v dnešnom okrese Svidník), v Drienici v rokoch 1937 – 1940 (okres Sabinov), v Kremnej (1940-1945) a v roku 1945 zomrel po úraze (zaťal si sekerou do nohy a zomiera na infekciu a nedostatok inzulínu, pretože z USA prišiel chorý na cukrovku). Z fary ho previezli do nemocnice v Spišskej Sobote, kde zomrel a je tam aj pochovaný, pretože pred ukončením II. svetovej vojny v roku 1945 ho bolo asi ťažké odtiaľ previezť do rodinnej hrobky na Hlavnom cintoríne v Prešove.

Anna aj po návrate Dezidera z USA ostala žiť v dome na Jarkovej ulici v Prešove a nenasledovala manžela po jeho návrate na jeho farnosti. Za rodinou do Prešova Dezider  dochádzal zriedka alebo synovia chodili za ním na fary, kde slúžil a až potom ho spoznal aj najmladší Orest, ktorému odovzdal okrem iného prázdne krstné listy, aby pomohol Židom, ak to bude potrebné, lebo on im tak očividne aj na popud biskupa Gojdiča pomáhal. Orest za ním chodieval v čase, keď študoval v Mukačeve na gymnáziu a potom v Bratislave na vysokej škole. Obaja boli pacifisti a nebáli sa nacistov.

Sedem detí Anny a Dezidera Dubayových

Druhá a tretia miestnosť: Michal Dubay – najstarší syn, jeho život a výtvarná tvorba

V tejto miestnosti, ako aj vo všetkých ostatných, je na jednej zo stien fotografia Anny, matky, a jej kresby. Najstarší syn Michal, sa narodil 4. 6. 1910 v Hačave pri Rožňave. Anna sa vtedy veľmi hanbila babice, tak ho porodila pod perinou. Keď trochu podrástol, pomáhal so starostlivosťou o svojich mladších súrodencov. Napríklad tak, že keď škrabal zemiaky, nohou kolísal Oresta v kolíske a občas sa medzitým pozrel do knihy a učil sa. Mama medzi tým napríklad  mohla ušiť všetkým synom košele. Samozrejme, že ich mladší synovia donosili po starších bratoch. Chlapci tie košele nenosili radi. Mladší preto, že ich museli nosiť po starších bratoch a starší pre ich krivé goliere. Aj keď sa zlostili,  tak ich to skoro prešlo. Boli to skromné deti. Mam ich naučila svoje obľúbené príslovie: „Pryjimaj Ivane, jak Ti pan Boh daje“. A tým ich upokojila.

U Michala sa výtvarný talent prejavoval od detstva. Podľa všetkého ho zdedil po matke а po starom otcovi Michalovi. Stále čosi maľoval, kopce okolo Veľkej Poľany, samotnú Veľkú Poľanu, „cerkov“, domy, všetkých doma portrétoval..... Keď sa vracal na prázdniny domov z ruského mukačevského gymnázia, hovoril mame o svojej túžbe študovať maľbu v Prahe. Počas gymnaziálnych liet v Mukačeve chodil vo voľnom čase maľovať do ateliéru k maliarovi Beregovskému a chcel sa prihlásiť na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. No bol to najstarší syn a mama ho od štúdia maľby odhovorila, pretože „život maliara je veľmi ťažký a Ty si veľmi múdry na to, aby si študoval za maliara (maliari aj umierali od hladu), vyber si iný odbor, Michal“ a Michal si vybral na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe odbor zemepis a históriu. Po ukončení fakulty chvíľu ostal pracovať v Prahe ako pomocná vedecká sila v univerzitnej knižnici v Klementíne, maľovanie ho však nepopustilo. Vystavoval s inými rusínskymi umelcami (Deziderom Millym, Evou Byssovou a inými). Michal po návrate z Prahy učil na prešovskom rusínskom grécko-katolíckom gymnáziu a práve vtedy keď bol učiteľom, sa spoznali vo vlaku s Ester Andókovou. Ester dostala ako veno od svojej matky, profesionálnej fotografky v Prahe, dom na Hodžovej ulici v Prešove, na vychytenom prešovskom Táborisku, kde žili Michal a Ester so svojou rodinou, synom Ivanom, dcérou Annou a synom Michalom. Syn Jozef im zomrel skoro po narodení.

Z Michala sa stal významný človek v Prešove. V 50. rokoch žil hlavne pre kultúru ako úradník na Krajskom národnom výbore, kde sa zaslúžil o založenie Krajskej galérie výtvarných umení (dnes Šarišskej galérie) v Prešove, Štátnej vedeckej knižnice (12 rokov bol jej prvým riaditeľom), Pedagogickej fakulty vtedajšej Slovenskej univerzity v Prešove, Ukrajinského národného divadla, ako aj Múzea ukrajinskej kultúry, ktorého sa mal stať riaditeľom a ktoré malo sídliť v Prešove, no potom sa múzeum zriadilo vo Svidníku.

Z výtvarnej tvorby Michala Dubaya je predstavených viacero diel autora podľa tvorivých období a techník (kubistické, impresionistické, realistické obdobie, krajinárske obdobia, portrétová tvorba...).

Štvrtá miestnosť: ďalšie deti Anny Dubayovej, a to Dezider, Marta, Pavel a Aňa

Dezider, druhý syn Anny a Dezidera, sa narodil 5. 9. v roku 1911 v Hačave. Aj on študoval na mukačevskom reálnom gymnáziu, a potom odišiel za Michalom do Prahy. Vybral si Právnickú fakultu Karlovej univerzity, popri štúdiu hral zároveň aj futbal. Bol to veľký športový talent. Aj vo Veľkej Poľane, aj vo Vyšnom Mirošove stále behal za loptou, ktorú  mu mama ušila z handier a potom mu kúpili riadnu loptu. Vyrástol z neho krásny chlapec, s kučeravými vlasmi a výraznými modrými očami. No pri jednom zápase utrpel úraz hlavy a odvtedy mával epileptické záchvaty. Školu preto nedokončil a žil s matkou v Prešove. Po návrate do Prešova zomrel v roku 1956 ako slobodný, 45-ročný.

Marta, sa narodila 4. 2. 1913 vo Vyšnom Mirošove, u Anniných rodičov. Ostala slobodná, Skončila ruštinu a nemčinu na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity. Odišla do Prahy za Michalom a Deziderom. Po skončení fakulty učila v Ružomberku, Banskej Štiavnici na gymnáziu vyštudované odbory, ruštinu a nemčinu. Neskôr sa vrátila z Banskej Štiavnice do Medzilaboriec, kam ju vlastne presunuli, lebo sa nikdy nevzdala svojej viery a chodila do kostola aj ako učiteľka, z Medzilaboriec do Humenného v roku 1954, potom do Sabinova a nakoniec do Prešova, kde bývala spolu s matkou v dome na Jarkovej ulici, číslo 18 (dnes č. 27), neskôr v byte na ulici Bajkalskej. Starala sa o matku v neskoršom veku, ale aj o deti a vnukov sestry Ani, bola krstná niektorým z nich.  

Pavel, sa narodil na fare vo Vyšnej Poľane 9. 11. 1914, skončil Právnickú fakultu Karlovej univerzity a tam v Prahe na tancovačke sa zoznámil s Lise Perrelet, dcérou významného švajčiarskeho maliara Paula Perrelet. Líza pochádzala z bohatej lausannskej výtvarníckej rodiny, vyštudovala v Prahe sochárstvo a keramikárstvo. Z Československa na nátlak rodičov odišla po roku 1948 s mladšou dcérou Dianou. Líza sa priatelila s grófkou, majiteľkou kaštieľa v  Strážkach, ktorá bola mecenáškou maliara Mednyanszkého. Obidve chodili na tú istú dievčenskú školu vo Švajčiarsku. Pavel ostal na Slovensku aj so synom Peťom alebo po francúzsky Pierreom, ktorý sa narodil v roku 1942 v Kežmarku. Pavel pracoval ako právnik v Kežmarku, potom si začal vybavovať odchod do Švajčiarska za Lízou a ich mladšou dcérou Dianou. Najprv tam odišiel jeho syn Peťa a po Stalinovej a Gottwaldovej smrti v roku 1953 sa mu podarilo vybaviť odchod za rodinou.

Jeho odchod nebol pre rodinu jednoduchý. Pavel s rodinou ostatným veľmi chýbal. No matke písal často listy zo Švajčiarska a posielal balíky. Pavel pracoval vo firme Nestlé v Lausanne. Lízin otec Paul bol maliar, preto Peťa, Pierre či vo výtvarníckej komunite Pet, zdedil výtvarný talent z oboch strán svojich rodičov, po babke Anne Dubayovej, aj starom otcovi Perrelet a mame Lise. Pierre, okrem svojho výtvarného talentu, zdedil aj dobrodružnú povahu, pretože ako 20-ročný zorganizoval cestu okolo sveta.

V tejto miestnosti je predstavená výtvarná tvorba Pierrea (Peťu) Dubaya z Lausanne vo Švajčiarsku, ale aj jeho matky Lise (busta Pavla Dubaya, jej manžela), reliéf Pierrea ako bábätka v perinke. Sám do svojich úst pri návšteve sesternice Ľuby Končekovej, ktorá ju vlastní, vložil nedofajčenú cigaretu. Tak sme ju tam vložili aj my.

Anna Končeková, rodená Dubayová, ktorú všetci volali Aňa, sa narodila ako šieste dieťa 11. 2. 1918 vo Veľkej Poľane. Začala študovať na Karlovej univerzite v roku 1936, študovala tam do roku 1937 a keď sa v roku 1938 zatvorili české vysoké školy po nastolení Protektorátu Čiech a Moravy, odišla študovať na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbory slovenský a ruský jazyk a telesnú výchovu.

V Bratislave sa zoznámila s Igorom Kalinovským, ruským emigrantom, zosobášili sa a v roku 1944 sa im v Banskej Štiavnici u sestry Marty, narodil syn Igorko.

Igor Kalinovský, Anin prvý manžel utekal pred frontom, pred červenými, lebo bol ruským emigrantom. Emigroval cez Rakúsko do USA, písal Ani listy, aby prišla za ním, no matka jej to nedovolila.

Anna sa z Bratislavy vrátila do Prešova. Spočiatku pracovala na KNV a potom učila vyštudované odbory na ruskom gymnáziu v Prešove, neskôr na strednej pedagogickej škole, kde spoznala Emila Končeka ako ženatého kolegu. V roku 1954 – po rozvodoch – sa Aňa a Emil zosobášili a Aňa učila slovenčinu, ruštinu a telesnú výchovu na ZŠ na ul. Mudroňovej až do dôchodku. Aňa s Emilom bývali v Prešove vo svojom dome na ul. Sabinovskej a mali spolu tri deti, Ľubu, Darinu a Eugena, ktorého všetci volali Žeňo. Z Ľubky sa stala docentka psychológie, Darinka je učiteľka a Žeňo (Eugen) bol farmaceut a veterinár.

V miestnosti je vo vitríne výber publikačnej činnosti a knižnej tvorby Aninej dcéry, doc. PhDr. Ľuby Končekovej, PhD., listy Marty bratovi Pavlovi do Švajčiarska, japonská čajová súprava, z ktorej rada píjavala Aňa čaj so svojím manželom Emilom. V rohu miestnosti sú na podstavci pre návštevníkov otvorené zápisky Marty, ktoré jej diktovala mama Anna – o svojej rodine.

Piata miestnosť:  prof. MUDr. Ladislav Dubay, CSc.

Ladislav, sa narodil 31. 3. 1916 vo Veľkej Poľne a od detstva mal poškodené pravé oko, pretože prekonal obrnu oka. Doma ho volali po rusínsky Vas´ka, Vasiľ, Slováci ho volali Lacko. Vysokoškolské štúdiá ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde poberal vojenské štipendium. V roku 1942 nastúpil do slovenskej armády, slúžil v tých slovenských jednotkách, ktoré sa nenechali nemeckými nacistami odzbrojiť a išli na pomoc povstalcom v SNP. V horách pri Banskej Bystrici dostal zápal kostnej drene na pravej nohe, ako aj vysoké teploty. Došiel do Bratislavy do nemocnice, tam spoznal Tatjanu Rastriginu, dcéru ruských emigrantov, ktorá sa narodila pri úteku rodičov zo sovietskeho Ruska v gréckych vodách na parníku Harald plávajúcom zo Sevastopoľa do Benátok. Rodičia Tatjany - Rastriginovci, patrili k ruskej šľachte, mali ukončené VŠ štúdium už v Rusku, no keď prišli do Čiech, tak opäť študovali na Karlovej univerzite v Prahe.

Lacko (Vas´ka) sa s Tatjanou zosobášili v roku 1944. Narodili sa im tri deti, Máška, Pavel a Táňka. Tatjana vyštudovala na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove trojodbor: ruštinu, nemčinu a slovenčinu a celý profesionálny život tieto jazyky potom aj učila. Ich deti - Máša vyštudovala etnografiu v Bratislave, Pavel skončil LF KU v Prahe a Tatiana vyštudovala psychológiu v Prešove.

Ešte počas II. svetovej vojny Vas´ka nastúpil na Mikrobiologický ústav na UK v Bratislave. V roku 1947 sa otvorila Lekárka fakulta UPJŠ v Košiciach, na ktorej Ladislav založil Ústav mikrobiológie. Pred tým bol na stáži vo Švajčiarsku a keď sa vrátil zo Švajčiarska, nasťahovali  sa s rodinou do Košíc, pretože vtedy už pôsobil na LF UPJŠ v Košiciach.

V rokoch 1968 - 1971 bol Ladislav, profesor medicínskych vied, prvým voleným dekanom LF UPJŠ v Košiciach. Volil ho Akademický senát LF UPJŠ.

Ladislav zomrel náhle 2.mája v roku 1978 ako 62-ročný. Matka Anna zomiera necelý rok po jeho smrti, 15. 4. 1979 ako 88-ročná, keď po zlomenine nohy nemohla chodiť a zomiera na zápal pľúc.

V miestnosti sú predstavené fotky Ladislava ako dekana, ako riaditeľa Mikrobiogického ústavu,, jeho ocenenia, diplomy prof. MUDr. Ladislava Dubaya, CSc., časť jeho zbierky starožitných šálok, rukou rozpísané partitúry pre komorný sláčikový orchester, ktorý viedol na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach a výber publikačnej činnosti a knižnej tvorby dcér Ladislava, PhDr. Márie Dubayovej, CSc. a doc. PhDr. Tatiany Búgelovej, PhD. a vnučky Mgr. Tatiany Dubayovej, PhD.  

Piata miestnosť predstavuje život a tvorbu akademického maliara, profesora Oresta Dubaya, národného umelca ČSSR, významného grafika Slovenskej republiky a jeho dvoch synov, Juraja, architekta nemocníc na Slovensku, a Oresta, mladšieho, akademického maliara a Ruth Dubayovej, jeho manželky, akademickej maliarky.

Orest,  najmladšie, siedme dieťa rodičov Anny a Dezidera, sa narodil 15. 8. 1919 vo Veľkej Poľane. Rok po jeho narodení odišiel Dezider do USA. Orest skončil maľbu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Z Oresta sa stal uznávaný grafik na Slovensku a bol mu udelený najprv titul zaslúžilý a potom národný umelec ČSSR. V rokoch 1968 – 1971 Oresta zvolil Akademický senát VŠVU za rektora na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Orest študoval tiež, ako najstarší Michal, na mukačevskom ruskom, teda rusínskom  gymnáziu (vyučovacím jazykom na tom gymnáziu bol rusínsky jazyk), kde sa naučil po rusky, maďarsky a nemecky. Stal sa tam z neho pacifista. Končil gymnázium v roku 1939, keď sa po mníchovskom diktáte rozpadlo Československo. Učili tam aj českí profesori a vyzývali študentov, aby bránili Československo. Keď na to prišli Maďari, ktorí v roku 1939 anektovali Podkarpatskú Rus, teda aj Mukačevo, a našli u študentov zbrane, bez milosti ich zastrelili. Tento krutý zážitok sa tak hlboko vryl do Orestovej pamäti, že do konca svojho života bol proti akémukoľvek zabíjaniu a proti vojne. Orest už nemohol ísť študovať do Prahy, kde nacisti v roku 1938 zavreli české vysoké školy, preto od roku 1939 študoval na SVŠT v Bratislave a na štúdium si zarábal pri výstavbe električkového tunela pod Hradom.

Orest si bol najbližší so sestrou Aňou, ktorá sa narodila niečo vyše roka pred ním, ale namiesto otca mu slúžil ako veľký vzor najstarší brat Michal. Michal Oresta mnohému naučil, hlavne z maľovania a Orest si za to Michala veľmi vážil, bol preňho aj výtvarným vzorom.

Orest absolvoval vysokú školu, rovnako ako Aňa, v Bratislave. Aňa chodila na Pedagogickú fakultu UK a Orest na Oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave, do ateliéru Martina Benku a Maximiliána Schumanna a Jána Mudrocha VŠ štúdium ukončil počas vojny v roku 1943.

Po ukončení VŠ štúdia sa stal asistentom Kolomana Sokola, významného slovenského grafika a kresliara voskových kresieb. Keď Koloman Sokol odchádza v roku 1948 – pre neocenenie jeho osobnosti z Československa, Orest sa v roku 1948 stal samostatným učiteľom maľby na PdF UK v Bratislave. V roku 1949 vzniká samostatná Vysoká škola výtvarného umenia v Bratislave, pričom Orest bol jedným z jej prvých, teda zakladajúcich učiteľov.

Vo voľnom čase Orest rád hrával šachy a mal rád hudbu, hlavne zborové spevy v staroslovienčine. Hral na husle, jeho starší syn Juraj hral na klavír.

Orest starší zomiera 2. 10. 2005 a je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí. Na náhrobnom kameni má napísanú  Modlitbu...

Orest je autorom množstva grafík (vyše 800 venoval Vihorlatskému múzeu v Humennom), monumentálno-dekoratívnych diel, veľkoplošných reliéfov, ktoré zdobia Technickú univerzitu v Bratislave, jednu budovu v Medzilaborciach. Vytvoril aj cyklus piatich reliéfnych tapisérií pre Bratislavský hrad, ktoré zdobia reprezentačné priestory Bratislavského hradu.

Oresta mali zväčša ľudia v jeho okolí veľmi radi, pretože vedel veľmi trpezlivo počúvať svojho poslucháča, hoc potom vedel urobiť veľmi trefné, niekedy aj ironické poznámky. A mal krásny, dobrý úsmev.  

Z výtvarnej tvorby Oresta Dubaya, staršieho je na výstave predstavený súbor grafík a plastík, požičaných z Vihorlatského múzea v Humennom, ako aj z vlastných zbierok SNM-MRK v Prešove, olej s názvom Polia a zopár jeho osobných vecí.

Výtvarné nadanie zdedili obaja Orestovi synovia. Starší Juraj sa stal architektom a navrhoval nemocnice po celom Slovensku (na výstave predstavujeme portfólio jeho projektov, ktoré sú návštevníkom prístupné k nahliadnutiu) a mladší Orest je vyštudovaný akademický maliar, reštaurátor starých malieb, ktorého predstavujeme na výstave troma dielami - olejmi. Akademickou maliarkou je aj manželka Oresta, ml., a to Ruth, ktorej diela sú taktiež vystavené v 6. miestnosti Oresta Dubaya staršieho a jeho vlastnej rodiny.

Aj v tejto miestnosti je fotka a kresba Anny – matky a jej dva portréty od syna Oresta. V každej miestnosti (okrem Michalovej) sú portréty rodičov a súrodencov od brata Oresta zapožičané od jeho detí či neterí a synovca.

Post scriptum

Babka Anna bola podľa rozprávania jej vnukov a vnučiek Anny Dubayovej z Prahy, Oresta Dubaya, ml. z Bratislavy, Marty Dubayovej z Bratislavy, Táni Búgelovej, Pavla Dubaya z Košíc, Igora Kalinovského a Ľuby Končekovej z Prešova, veľmi moderná a osvietená žena, požívala svojské slová: mancovať sa = frajerovať... babka doma hovorila rusínsky so svojimi deťmi, a s vnukmi tiež, no ani jeden jej vnuk či ani jedna jej vnučka nehovoria po rusínsky. Pretože manželia či manželky jej detí neboli Rusíni. A tak doma, mimo domácnosti babky Anny a tety Marty, všetci hovorili po slovensky alebo vo Švajčiarsku po francúzsky.

Babka Anna držala rodinu pokope. Povedali jej vnuci.

Zanechala hlbokú stopu v ich živote. Preniesla na nich svoju pohostinnosť, súdržnosť v rodine, a tak sa dodnes všetci bratranci a sesternice z rodu Dubayových stretávajú pravidelne v máji na Počúvadle. Tam mal chatu Orest starší, alebo v Jasnej, v Demänovskej doline. Babka Anna by bola rada, keby žila, že jej rodina i v tretej generácii žije veľmi družne a poďakovala by sa Táni Búgelovej, svojej vnučke, za to, že tieto stretnutia organizuje a udržiava tak solidaritu a družnosť rodiny Dubayových. A Marte Dubayovej, neveste svojho syna Oresta, manželke jeho staršieho syna Juraja, za hľadanie a uchovávanie pozostalosti po Orestovi, svojom svokrovi. Tak v chate Harmónia v Modre, ktorú kúpili Orest starší s manželkou Hankou, našla maľovaný denník Oresta Dubaya, svojho svokra. A všetkým ostatným vnukom a vnučkám a ich manželom a manželkám by bola Anna Dubayová, manželka Dezidera, vďačná za navštevovanie takmer všetkých výstav z tvorby Oresta, zriedkavejšie Michala Dubayah, ktoré organizujú kurátori rôznych múzeí na Slovensku, od modranského múzea po Vihorlatské múzeum v Humennom alebo Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Tešíme sa, že sme svoj dlh voči rodine Dubayovcov splatili teraz aj my v našom múzeum, SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove.

PhDr. Ľuba KRAĽOVÁ, PhD. , SNM – Muzeum rusínskej kultúry v Prešove