8. 6. 2021: Выявы з року 2030: Чом мусиме чім скорше загамовати ковідовых фашістів

O absurdnosti dnešnej doby snáď už nikto nepochybuje. Veci, ktoré by sa ešte pred rokom a pol považovali za hoaxy, sú dnes už každodennou súčasťou našich životov (náhubky, pravidelné špachtľovanie nosov, pol roka pozatvárané prevádzky, atď, atď).

Ak by veci išli týmto tempom ďalej, o nejakých 10 rokov by sme život na Zemi už ani nespoznali. To sa samozrejme nestane, nakoľko dnes precitá aj množstvo doteraz spiacich ľudí, ktorí sa začínajú stavať totalite na odpor.

Tyrani, ktorí chcú ľudstvo uvrhnúť do technokratického otroctva, boli odhalení a čoskoro sa postavia pred Norimberský trestný súd, ako to avizuje svetoznámy právnik Dr. Fuellmich bojujúci proti novodobému covidovému fašizmu.

Pre zábavu sa však teraz poďme pozrieť, ako by vyzeral svet, ak by sme fašistickým globalistom a megalomanským psychopatom typu Bill Gates či Klaus Schwab dovolili zrealizovať ich podlé plány pre ľudstvo.

Výjavy z roku 2030:

 „Ahoj, kamoš!“

„Á, ahoj. Ako sa máš?“

 „Ja dobre. Ako sa ti páčia moje tenisky?“

„Pekné. To sú…?“

„Hej. Originál satanské tenisky Nike Lil Nas X, verzia 2030.“

„Fíha! Ale tie stoja celý majetok. Ako si ich môžeš dovoliť, len so základným univerzálnym príjmom?“

„Nuž, kamoš, ja som ich nekúpil. Len ich mám, samozrejme, požičané od Amazon Prime. Požičaný je všetok môj odev, vrátane originálnej spodnej bielizne od Calvina Kleina.“

„Ééé… Nuž, naozaj hovorili ´nebudete nič vlastniť a budete šťastní´…

„O čom to hovoríš?“

„O ničom, len som si spomenul na starý vtip. Takže, čo je nové? Aké máš plány na ďalší týždeň?“

 „Ešte naisto neviem. Možno pôjdem na každoročný mestský maškarný ples. Nechceš ísť? Všetky masky majú respirátor N95, takže je to bezpečné.“

„Nie, vďaka. Nazdal som sa, že na sviatky cestuješ do Talianska…?“

„Ále, tento mesiac letieť nemôžem. Nedostal som svoje každomesačné injekcie od Moderny. Chcel som, ale boli také veľké rady, že najbližší dostupný termín pre mňa je až na ďalší týždeň.“

„Tento Covid-29 je naozaj otravný, že?“

„To si píš. No som si istý, že vakcína funguje. Len jej daj čas. Dosiahnutie plnej imunity niekoľko rokov trvá, no pri tých nových variantoch a vírusoch, čo sa objavujú každý mesiac, je to, samozrejme, vždy hra na chytačku. Musíme byť trpezliví. Takže áno, tento mesiac pre mňa žiadne cestovanie.“

„No, vieš, stále môžeš cestovať okolo svojej izby.“

 „Čože?“

„Ale nič. Len som si práve spomenul na jeden starý román z 18. storočia. ´Cesta okolo mojej izby´, od Xavera de Maistreho.“

„O čom to je?“

„O jednom chlapíkovi, ktorý, nuž, cestuje okolo svojej izby.“

 „Z 18. storočia? To je teda pekne staré. Kedy to presne bolo? Tuším vtedy, keď zaviedli prvé lockdowny, že? V prvej covidovej ére?“

„Hej, tak nejako… Každopádne, zabudni na to, len si mi tú knihu pripomenul. Ale tebe by sa asi nepáčila.“

„Nie. Je nejaká verzia na YouTube? Si zábavný, si jeden z tých chlapíkov, čo stále čítajú, že? Si naozaj staromódny. Stavím sa, že ešte ani nemáš v mozgu mikročip, haha.“

„Vďakabohu, nie.“

“…”

„Čo je?“

„Nepribližuj sa ku mne.“

„Čože? Prečo? Komu voláš?“

 „Komu volám? Komu volám? Polícii, kamoš. Nemať v mozgu čip je zločin a je mojou občianskou povinnosťou ťa nahlásiť. Prepáč. Viem, si priateľ a sused a tak, ale je to jednoducho choré, kamoš. Je to naozaj hlúpe.“

„Nie, nie… počkaj, prestaň! Myslel som to tak, že nemám poslednú verziu čipu. Mám však model 2029. Ako si povedal, som staromódny…“

 „Aha… dobre… Ale… nevidím ti na hlave jazvu…“

„Ale je tam, ver mi. To len, že som si na ňu dal implantovať vlasy, takže ju nevidieť.“

„Aha, v poriadku. To je cool. Už si ma začínal desiť, kamoš. Teda tým, že v tejto dobe a veku nemáš mozgový čip… Už som si začínal myslieť, že si nejaký radikál či niečo také…

„Nuž…“

 „Ó, človeče, už začína byť neskoro. Rád som ťa videl, ale prepáč, teraz už musím ísť. Mám Zoom konferenciu s rodinou. Ale zrejme sa uvidíme nabudúce. Dáme si úder lakťom alebo potrasenie nohou?“

„…“

„Čo je, kamoš? Čo je ti?“

„Nič. Veď vieš, spomienky. Som už dosť starý a občas sa mi mihnú obrazy z predošlých čias. A teraz som si spomenul na jeden starý film, ktorý som videl raz veľmi dávno… Volal sa „Kvety svätého Františka“. Bol od Roberta Rosselliniho, o svätom Františkovi z Assisi. Je tam jedna scéna, keď prichádza malomocný a zvoní zvoncom… Vieš, v tej dobe, v stredoveku, museli malomocní nosiť na odeve zvonce, ktoré oznamovali ich príchod… A tak prichádza tento malomocný, zvoní svojím zvončekom, pýta si nejaké peniaze, ale všetci ľudia od neho bočia a on je tam úplne sám. Vyzerá taký stratený. A tak to vidí svätý František a zmocní sa ho taká ľútosť, že pristúpi k malomocnému a objíme ho. Objíma ho dlho, niekoľko minút. A keď ten chudák malomocný odchádza, začína plakať.“

„Éééé… To je choré, človeče. Teda, niekoho objímať. Jednoducho nechutné! Čo je to malomocný?“

„No… to je… Malomocenstvo je choroba, ktorá existovala kedysi dávno. Teda, stále existuje, ale vtedy bola oveľa rozšírenejšia.“

„Aha. Zrejme ju vyliečili mRNA vakcíny, však? Človeče, vírusy sú zlé. Chvalabohu, že máme dnes tie zázračné vakcíny.“

„Dalo by sa povedať. V skutočnosti ho nespôsobuje vírus a nelieči sa vakcínou. V každom prípade, len mi napadla tá scéna, ani neviem prečo…“

„Okej. Takže, dáme si úder lakťom alebo potrasenie nohou?“

„Úprimne, radšej nič.“

 „Iste, to je najbezpečnejšie. Tak sa rozhliadni okolo seba, človeče. A daj si, pre Satana, implantovať ten mozgový čip 2030, brácho. Sme predsa v roku 2030, kamoš. Nie sme už v stredoveku.“

„Hej… To rozhodne nie…“

 

Autor: TE Creus, zdroj: off-guardian.org, spracoval: Badatel.net

Súvisiace články

 

Script logo