15. 2. 2021: Што повіли о локдавнах перед роком 2020 і днесь обернули о 180°

Presvedčenia o tom, ako zvládať nový vírus, zaznamenali v roku 2020 silný posun.

Pred pandémiou ochorenia Covid-19 entity mainstreamovej epidemiológie a verejného zdravotníctva o účinnosti lockdownov a masových karantén pochybovali – či ich dokonca odmietali, lebo ich pokladali za neúčinné.

Toto všetko sa zmenilo v marci 2020, kedy sa ich postoj zmenil na podporu lockdownových opatrení. Napriek tomu existuje obrovské množstvo dôkazov, ktoré vysvetľujú ich pôvodný postoj a prečo tieto nariadenia nefungujú.

1. Fauci (americký Mikas) povedal, že zatváranie krajiny nefunguje (24. januára 2020)

Začiatkom roka 2020 Fauci novinárom povedal:

„Niečo také by sme, podľa mňa, v Spojených štátoch spraviť nemohli. Neviem si predstaviť, že by sme zavreli New York alebo Los Angeles, no názor úradov čínskeho zdravotníctva je daný skutočnosťou, že sa to šíri naprieč provinciami…

Podľa ich názoru je to niečo, čo to vlastne pomôže zastaviť. Či to pomáha alebo nie, je naozaj otvorená otázka, pretože z historického hľadiska, keď niečo zavriete, nemá to veľký efekt.“

2. Správa Svetovej zdravotníckej organizácie sa zaoberá nefarmaceutickými intervenciami (NPI) a hovorí o tom, prečo je karanténa neúčinná. (2019)

WHO v prehľade uvádza svoje odporúčania nefarmaceutických intervencií v závislosti na závažnosti úrovne. Karanténa ochoreniu vystavených jednotlivcov je zaradená do kategórie „neodporúčané za žiadnych okolností“.

Správa vysvetľuje, že: „Toto opatrenie nemá žiadny logický dôvod a pri jeho zavádzaní by boli značné ťažkosti.“

3. WHO priznáva, že dodržiavanie sociálneho odstupu počas pandémie chrípky v roku 1918 prenos dramaticky neznížilo. (2006)

Vo WHO nakoniec dospievajú k záveru, že nefarmaceutické intervencie, vrátane karantény, si vyžadujú lepšie a viac zamerané metódy, aby sa stali účinnejšími a boli menej „únavné“.

„Choré osoby,“ tvrdia autori z WHO, „by mali pri prvých príznakoch zostať doma, no nútená izolácia a karanténa sú neúčinné a nepraktické.“

Sumarizujúc správy z pandémie chrípky v roku 1918 WHO uvádza Lomé (Britmi okupované Togo) a Edmonton (Kanada) ako miesta, kde „boli zavedené izolácia a karanténa; boli zakázané verejné zhromaždenia; zatvorené boli školy, kostoly, internáty, divadlá a ďalšie miesta, kde sa zhromažďuje verejnosť.“

Lenže aj napriek dodatočným opatreniam (Lomé zastavilo dopravu a Edmonton obmedzil otváracie hodiny) „opatrenia na dodržiavanie sociálneho odstupu prenos nezastavili, alebo ho, zdá sa, dramaticky neznížili“.

Komplexná správa USA o pandémii v roku 1918 tiež dospela k záveru, že zatváranie „nebolo v urbánnych oblastiach dokázateľne účinné, mohlo však byť účinné v menších mestách a vidieckych oblastiach, kde sú skupinové kontakty menej početné“.

4. K záveru, že karantény nefungujú, dospela aj štúdia v časopise Bulletin of Mathematical Biology ohľadom pandémie chrípky v roku 1918. (2003)

Štúdia simulovala rôzne úrovne dopravy a zistila, že obmedzenia dopravy môžu byť účinné, ale že politika zavádzania karantény v čo najskoršom možnom čase nemusí vždy viesť k najväčšiemu zníženiu počtov ochorenia.

Autori prichádzajú k záveru, že: „Karanténne opatrenia, obmedzujúce dopravu medzi komunitami, nie sú pravdepodobne nikdy stopercentne účinné.

Výsledky simulácie naopak naznačujú, že taká situácia môže v skutočnosti veci zhoršovať, najmä pri absencii silných snáh držať infekčných jednotlivcov izolovaných od zvyšku populácie.“

5. Obľúbený spisovateľ a mimoriadny profesor na Univerzite Tulane John M. Barry, silný odporca Veľkej barringtonskej deklarácie, tvrdil, že v prípade španielskej chrípky karantény nezaberajú. (2009)

Barry pred viac ako desaťročím zistil, že karantény v dejinách boli neúspešné.

Tento spisovateľ väčšinu navrhovaných nefarmaceutických intervencií podporuje, s výnimkou karantény, o ktorej dejinné dôkazy silne naznačujú, že je neúčinná a s výnimkou možného zatvárania škôl, až do analýzy nedávnych udalostí.

A namiesto toho navrhuje bežne propagované opatrenia, ako zostať doma, keď sa necítite dobre (a izolovať sa pritom od členov rodiny), často si umývať ruky a nosiť rúško, keď ste chorí.

Ohľadom toho posledného varuje pred nosením rúšok zdravými osobami, poznamenávajúc:

„Dôkazy z epidémie SARS naznačujú, že väčšina pracovníkov zdravotnej starostlivosti sa nakazila pri vyzliekaní ochranného vybavenia.“

6. (2009) Riaditeľ Seton Hallovho Centra globálnych zdravotných štúdií hovorí, že obmedzenia cestovania šírenie SARS nespomaľujú. (2009)

Yanzhong Huang priznáva, že:

„Cestovné obmedzenia a karanténne opatrenia majú obmedzený prínos na zastavenie šírenia ochorenia […], postihujú cestovanie a obchod, odrádzajú práve od toho druhu transparentnosti a otvorenosti, ktoré sú pre globálnu reakciu na epidémie ochorenia nevyhnuteľné.“

Tieto opatrenia rozhodne podkopávajú sledovaciu schopnosť krajiny, lebo „ľudia, ktorí javia symptómy, sa môžu rozhodnúť vyhýbať úradom verejného zdravotníctva kvôli obave z karantény alebo stigmatizácie a z plytvania obmedzenými zdrojmi zdravotníctva […] Laurie Garrettová z Rady pre zahraničné vzťahy si všimla, že už v júli sa u väčšiny sveta prejavil známky únavy a vyčerpania zdrojov.

7. Štúdia Univerzity Wake Forest naráža v simulovanej epidémii na „únavu z chránenia sa“. (2013)

Na simuláciu šírenia infekčného ochorenia v populácii tvorenej hráčmi online využíva štúdia hru pre viacerých hráčov.

Autori zisťujú, že: „Ochota ľudí angažovať sa v bezpečnom správaní časom stúpa alebo ochabuje, v závislosti od vážnosti epidémie […] v priebehu času; keď je prevalencia nízka, prejavuje sa efekt „únavy z chránenia sa“, čím sú jednotlivci časom menej ochotní prinútiť sa k bezpečnému správaniu.

Hovoria, že to pripomína „únavu z kondómu“ – odmietania používať kondóm ako preventívne opatrenie – v kontexte prevencie pred HIV/AIDS.“

8. Epidemiológovia z Univerzity Johnsa Hopkinsa v časopise Biosecurity and Bioterrorism karanténne opatrenia vyslovene odmietajú. (2006)

V článku nazvanom „Opatrenia na zmiernenie ochorenia pri zvládaní pandémie chrípky“ si epidemiológovia z tejto univerzity všímajú problémy s lockdownmi: „Ako ukazujú skúsenosti, nie je žiadny základ na odporúčanie karantény či už skupinám alebo jednotlivcom.

Problémy so zavádzaním takých opatrení sú neľahké a výrazné budú pravdepodobne aj druhotné vplyvy absentérstva a rozvratu komunity, ako aj možné nepriaznivé dôsledky, ako sú strata dôvery verejnosti vo vládu a stigmatizácia ľudí a skupín, ktoré sú v karanténe.“

Ich záverečná poznámka zdôraznila, že: „Skúsenosti ukazujú, že komunity čeliace epidémiám alebo iným nepriaznivým udalostiam reagujú najlepšie a s najmenšou úzkosťou vtedy, keď je najmenej narušené sociálne fungovanie komunity.“

Poznámka redakcie: Zdá sa, že súčasné zákazy všetkého, kde sa ľudia sociálne stretávajú, sa snažia o presný opak uvedeného odporúčania.

9. (2006) V špičkovom časopise American Journal of Epidemiologyautori vysvetľujú stavy, kedy by karanténa bola účinná, no tie nie sú v súlade s charakteristikami ochorenia Covid-19. (2013)

Konkrétne poznamenávajú, že karantény budú účinné len vtedy, keď:

  • nie je možná izolácia; a
  • je výrazné asymptomatické šírenie a je načasované úzkym spôsobom (ani jedno z toho neplatí pre Covid).

Uzatvárajú, že: „Za predpokladu účinnej izolácie sa očakáva, že počet infekcií, ktorým sa zabráni prostredníctvom karantény, bude veľmi nízky.

A keď bude izolácia neúčinná? Vtedy bude len prospešné, keď bude dochádzať k asymptomatickému prenosu a keď asymptomatická doba nebude ani veľmi dlhá, ani veľmi krátka.

Keby sa však mala využiť masová karanténa, spôsobilo by to významné sociálne, psychologické a ekonomické dopady, bez toho aby viedli k odhaleniu mnohých infikovaných jednotlivcov“.

10. V časopise Epidemiology profesori z Harvardu a Yale Marc Lipsitch a Ted Cohen hovoria, že odsúvanie infekcie môže staršímpohoršiť. (2008)

Vysvetľujú, že u staršej populácie môže odsúvanie rizika infekcie fungovať opačne, lebo patogén je pre ňu smrteľnejší.

Hovoria: „Znižovanie rizika, že bude každý člen komunity vystavený patogénu, má za sprievodný účinok zvýšenie priemerného veku, kedy sa infekcie objavia.

U patogénov, ktoré u starších spôsobujú vyššiu morbiditu, môžu intervencie, ktoré zmierňujú, no neeliminujú expozíciu, paradoxne zvyšovať počet ťažkých ochorení, posúvaním infekčnej záťaže k starším jednotlivcom.“

Na základe tejto analýzy je lepšie zvládať ochorenie Covid-19, ktoré nepomerne viac poškodzuje starších než mladých, umožnením komunite vystaviť sa mu, či už prostredníctvom prirodzenej infekcie alebo vackinácie.

11. Tím vedcov z Univerzity Johnsa Hopkinsa hovorí, že karantény nefungujú, no robia sa z politických dôvodov. (september 2019)

V správe vysvetľujú, že karanténa je skôr politická než vzťahujúca sa k zdraviu verejnosti:

„Za núdzového stavu by sa malo očakávať, že zavádzanie niektorých nefarmaceutických intervencií, ako sú obmedzenia cestovania a karanténa, by mohli byť politickými lídrami uskutočňované skôr zo spoločenských alebo politických dôvodov, než z dôvodu zdravia verejnosti.“

Neskôr vysvetľujú neúčinnosť karantény: „V kontexte nejakého veľmi účinného respiračného patogénu môže byť karanténa kvôli jeho vysokej prenosnosti tou najmenej pravdepodobnou nefarmaceutickou intervenciou pre účinné zvládanie šírenia.“

V marci 2020 Michael Osterholm – teraz Bidenov poradca pre Covid-19 – tiež tvrdil, že lockdowny nie sú „liekom“ na pandémiu, vymenúvajúc rozmanité dopady lockdownu.

Osterholmov augustový článok v New York Times však prezrádza opačný názor, uvádzajúc, že: „Našich lockdownových snáh o zvládnutie šírenia koronavírusu sme sa vzdali dávno predtým, než bol vírus pod kontrolou, lebo sme sa otvorili „príliš rýchlo“. Osterholm a (Neel) Kashkari presadzujú povinný zákaz vychádzania pre všetkých okrem naozaj nevyhnutne potrebných pracovníkov“.

V marci 2020 tiež tieto zistenia z uvedených prác a mnohých ďalších vyvrcholili do otvoreného listu viceprezidentovi Mikeovi Penceovi, podpísaného 800 lekárskymi špecialistami z početným univerzít celej krajiny.

List upozorňoval na to, že: „Povinná karanténa, regionálne lockdowny a zákazy cestovania […] sa ťažko zavádzajú, môžu podkopávať dôveru verejnosti, mať veľké spoločenské dopady a, čo je dôležité, neúmerne postihovať tie najzraniteľnejšie segmenty našich komunít.“

Záver

Hoci bol odborný konsenzus minulých rokov ohľadom neúčinnosti masovej karantény nedávno spochybnený, významné súčasné dôkazy sústavne ukazujú, že masová karanténa je nielen neúčinná v predchádzaní šíreniu ochorenia, ale aj škodlivá pre jednotlivcov.

Osvojenie si toho nesprávneho poučenia – predpokladu, že masové karantény sú dobré aj účinné – vytvára pre budúce pandémie nebezpečný precedens.

Zdroj: www.aier.org, spracoval: Badatel.net

Script logo